Hnev sám o sebe nie je zlý.
Je to signál, že sa niečo deje, že niečo prekročilo tvoje hranice.
Problém nie je v tom, že hnev cítiš.
Problém je, čo s ním robíš.
Obsah
Ako spoločnosť učí mužov pracovať s hnevom?
- Neučí.
Alebo horšie – učí ich, že hnev = sila.
A emócie ako smútok, strach či zranenie = slabosť.
Takže muž je často nahnevaný, ale v skutočnosti:
- smutný,
- zranený,
- nepochopený,
- osamelý.
Hnev je potom len vrchná vrstva – pod ňou je to, čo si ešte nedovolil cítiť.
Ako vyzerá nezdravý hnev u muža?
- Krik, výbuchy, urážky.
- Mlčanie ako trest.
- Ironické poznámky, pasívna agresia.
- Fyzické napätie, útek do alkoholu, porna, športu, práce.
- Vnútorný tlak – „musím vydržať, nesmiem sa zložiť“.
Moderný muž sa hnevu nebojí – učí sa ho čítať
- Prijíma, že hnev je normálny.
Nehanbí sa zaň, ale ani ho neospravedlňuje. - Hľadá, čo je pod hnevom.
Aká potreba nebola naplnená? Aká hranica bola prekročená? - Učí sa hovoriť o svojom hneve BEZ útoku.
„Cítim hnev, lebo…“ nie je to isté ako „Ty si vinný, lebo…“ - Uvoľňuje napätie zdravým spôsobom.
Pohyb, dýchanie, psýchoterapia, tvorba, ticho, príroda. - Preberá zodpovednosť za svoje správanie.
Lebo hnev je emócia. Ale správanie je rozhodnutie.
Moderný muž vie, že jeho hnev môže ničiť – alebo liečiť
Ak sa naň pozrieš úprimne, môžeš sa v hneve nájsť.
Ak sa ho naučíš spracovať, môžeš ho premeniť na silu.
Ak ho necháš ovládať seba – budeš zraňovať tých, ktorých miluješ najviac.
